dedo Jano

Pravda sa dá povedať rôznymi spôsobmi, pričom v podstate ostáva pravdivá, i keď sa jej popis výrazne odlišuje.

Ako príklad si dovolím uviesť príbeh o stretnutí Václava Klausa s Helmutom Kohlom na niektorom z medzinárodných významných fór (žeby Davos?), ktoré interpretoval jeden z bardov súčasnej slovenskej politiky nasledovne. Najprv to popísal údajným vyhlásením Václava Klausa, ktorý toto stretnutie popísal ako priateľské, náročné a pritom konštruktívne – seberovného so seberovným. A potom to náš bard s úsmevom popísal, ako to vraj reálne bolo: Helmut Kohl si to „šinul“ so svojimi 193 cm a 130 kg hore halovým hotelovým schodiskom. Václav Klaus mu zamával a pozdravil. Helmut Kohl mu odmával, odzdravil- a šinul sa schodiskom ďalej.

A teraz k návšteve Michala Šimečku v Kyjeve. Podľa vlastných vyjadrení Michala Šimečku delegácia Progresívneho Slovenska po návšteve Kyjeva vyhlásila, že znovu pootvorila dvere Slovensku na rokovania.

Kľúčovou otázkou je, ktoré to boli dvere?

Základnou podmienkou podľa logiky je, že to musia byť tie isté dvere.

Virtuálne dvere to zrejme neboli – inými dverami (s iným posolstvom, s iným obsahom, s inou „váhou“ osobnosti alebo úradu) chodia prezidenti, inými predsedovia vlád, inými predsedovia parlamentu, inými predsedovia opozície.

Takže to museli byť dvere reálne.

A v takom prípade, či chceme alebo nechceme, nás môžu napadnúť iba jedny dvere, v ktorých sme si všetci rovní, a ktorými – ako sa hovorievalo, aj kráľ musel chodiť peši.

Žeby to boli tie záchodové?