dedo Jano

Vojna na Ukrajine je nepochybne zločinom Ruskej federácie proti Ukrajine. Ruská federácia porušila medzinárodné právo a jednostranne Ukrajinu napadla.

Otázkou je, či sa dá definovať, okrem spomínaného zločinu, aj „zločinec“. Z pohľadu straty ľudských životov, ktoré sú nenahraditeľné, z pohľadu získania území, ktoré sú nahraditeľné, z pohľadu ničenia všetkého možného a jeho vplyvu na budúce pokolenia, ktoré, ak presiahne svoju prirodzenú „reprodukčnú“ schopnosť, je tiež nenahraditeľné, vychádza nasledovné:

1. Primárnym zločincom je prezident Ruskej federácie Vladimir Putin. Dôsledkom vojny je strata desaťtisícov nehraditeľných životov na oboch stranách, čomu sa hodnota získaných území Ukrajiny, ani potenciálna vojnová hrozba Západu nemôže rovnať.
2. Sekundárnym zločincom je prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj. Zotrvávanie Ukrajiny vo vojne, ktorú nemôže vyhrať, zapríčiňuje stratu desaťtisícov ukrajinských vojakov i civilov, čo nemožno ospravedlniť teraz už frázami o demokracii, slobode, či nezávislosti (ktoré sú nedokonalé obsahom, kým smrť je absolútne dokonalým i dokonaným pojmom). Súčasne táto vojna pravdepodobne privádza Ukrajinu do kategórie večnej hospodárskej chudoby, ktorá môže pretrvať ďalšie desaťročia. Výsledkom môže byť totálny bankrot štátny s predchádzajúcim totálnym výpredajom.
3. Terciárnymi zločincami sú všetci, ktorí danú vojnu podporujú a to z oboch strán. Ale viac viny majú tí, ktorí vojnu podporujú vypočítavo, priam perfídne, s cieľom, nech jedna krajina (v tomto prípade je to Ukrajina) vyčerpá druhú (Ruskú federáciu), pretože Ruskú federáciu potrebujú vojensky, ekonomicky i politicky oslabiť. V konečnom dôsledku to však bude Ukrajina a jej ľudia, ktorí na túto vojnu doplatia – ako bolo spomenuté vyššie, životmi i živobytím.
4. Kvartérnymi zločincami sú všetci, ktorí sú za pokračovanie vojny – či už myšlienkami, slovami alebo skutkami, najmä ak pritom vedome a nepravdivo, používajú falošné zdôvodnenia či falošné hrozby na pokračovanie vojny.

A čo hovorí história, ktorá rámcuje človeka a jeho vývoj, pričom od stavu „homo sapiens“ je to cca 30 000 rokov? Počas tohto obdobia sa vytvárali a menili komunity a ich hranice, vytvárali sa národy a ich hranice. Len v „civilizovanej Európe“ bol toho príkladom rozpad Juhoslávie a vznik nových štátov – ale za cenu cca 130 000 obetí na životoch, možno cca 500 000 zranených, z toho aspoň 100 000 s trvalými následkami, s biliónovými škodami.

Historický vývoj a zmena v ňom sa teda počíta na desiatky a niekedy aj na stovky rokov. Možno teraz stačí „zmraziť“ daný konflikt, a možno o 50 rokov to budú ľudia vidieť úplne inak. Ale, a to je podstatné, nebudú umierať a to v podstate zbytočne.

A možno by pomohla taká medzinárodná úprava práva na národné a štátne sebaurčenie, napr. plus mínus 90 %-né alebo iné kvórum zúčastnených voličov by rozhodlo napr. o štátnej samostatnosti Katalánska, a pod.

Len nie vojna, ako opakovane hovoril aj nebohý pápež František.

Len nie zločiny proti ľudskému životu, najmä voči životu tých najviac bezbranných, voči jeho dôstojnosti a základným ľudským právam.

To sme už naozaj takí, s prepáčením, „kreténi“, že to nedokážeme ani len vnímať?