dedo Jano

Narodením vchádzame na tento svet a odvtedy sme na ceste. Snažíme sa uchopiť tento fenomén rôznym spôsobom, napr. od triviálneho, pseudofilozofického a už do určitej miery aj sprofanovaného spojenia ako je „cesta je cieľ“ až po neprekonané vyjadrenie „ja som cesta, pravda a život“.

Cesta pacienta ako termín sa po niekoľkých rokoch dostala na čelné miesto stola zdravotníckych manažérov vyspelých krajín a nečudo, že aj do programov viacerých strán pre voľby do Národnej rady SR v roku 2023 (dokonca sa objavuje aj v materiáloch nemocnice Bory).

V zásade je to v poriadku. Cesta pacienta by sa mohla, resp. mala  stať jedným z esenciálnych prístupov k pochopeniu systému zdravotníctva.

Pochopenie systému je predpoklad k jeho uchopeniu, k jeho prestavbe a zmene – teda k čomukoľvek, čo daný systém zlepší ako taký a čo aj zlepší pohyb, čiže cestu pacienta v ňom.

Cesta pacienta je reálna. Môžeme ju zmapovať od začiatku do konca, so všetkými zastaveniami, s hodnotením prostredníctvom kvalitatívnych i kvantitatívnych metód, s definovaním charakteristík  vstupov a kvality výstupov.

Slovensko má už nový parlament. O niekoľko dní bude mať novú vládu ako aj nového ministra zdravotníctva. Možno si vláda vo svojom programovom vyhlásení zadefinuje spomínanú cestu pacienta ako základný princíp.

Avšak súčasne sa zdá, že ako každý termín, ktorý sa začne nadmerne užívať, začína mať čiastočne prázdny obsah – práve kvôli tým, ktorí ho nadužívajú, ale pritom mu v podstate nerozumejú.

A možno práve preto by bolo vhodné, aby sme uvedený termín doplnili ďalším termínom, a to je „cesta k pacientovi“. Ak si môžem dovoliť voľné prirovnanie – ani pre Matku Terezu nebola podstatná „cesta bedára“ ale „cesta k bedárovi“.

Nie je to totiž pacient, ktorý si vyberá svoju cestu. Môže ju nanajvýš prijať.

Ale mali by sme to byť my, ktorí si vyberú cestu k pacientovi. A zrejme by ani nezaškodilo, keby sme potom kráčali spolu s ním. A možno by tiež nezaškodilo, keby každý z nás bol aj pacientom alebo si aspoň pamätal, ako to bolo, keď tým pacientom bol.

Verím, že by to dávalo zmysel.

Vedeli by ste v to uveriť aj vy, priatelia? Lebo ak áno, môžeme dúfať, že uveria aj noví poslanci parlamentu, nová vláda a nový minister zdravotníctva.

A potom by sme všetci mohli pokojne kráčať svojou cestou, aj ako k pacientovi, tak aj s pacientom, … kým by sme nepomreli.