Vianoce , resp. Božie narodenie v roku 0 určite nemali podobu idyly.
Maštaľ, zima, chlad, možno vietor, pachy, podupávanie kopýt, bučanie, mečanie, mimo ľudí.
Neprijatie ako „vyšité“.
Ale „Narodenie“ zmenilo tento obraz v idylu.
Aspoň tak to precítila väčšina umelcov vo svojich dielach.
Zvyčajne je to Dieťa v jasliach, na slame, zavinuté v plienkach, s pozdvihnutou hlavou a dvihnutými rukami.
Je to gesto ponuky pre každého – chceš ma?, – vezmeš si ma?
Akoby zaseknuté vo chvíli, akoby zastavené v čase.
Predeľuje tak večnosť – na večnosť „pred“ a na večnosť „po“.
Vedome bezbranné, pritom však nevyžaduje súcit.
Naopak – dáva absolútnu možnosť voľby.
Prijmeš – bude rásť s Tebou a Ty budeš rásť v Ňom.
Neprijmeš – stále tu bude, stále Ťa bude hľadať očami, stále bude k Tebe vystierať ruky. Vždy môžeš prikročiť, skloniť sa, vziať na ruky, privinúť na hruď.
A odomknúť tú chvíľu.
A vykročiť do večnosti.
A z ponuky je zrazu dar. Dar cesty, ktorá vedie do tej večnosti „po“.
Dar pritom nie je zdarma – cesta býva dlhá i ťažká, často plná prachu a kamenia.
Pomocou na ceste je spoločnosť Dieťaťa a jeho dary.
Tými darmi sú viera, láska a nádej.
Čo teda urobíme?
Možno by sme sa mali aj my zaseknúť vo chvíli, zastaviť v čase.
A potom hádam aj pozdvihnúť hlavu a vystrieť ruky …
Možno to stojí za úvahu, priatelia.
Prajem pokojné a požehnané Sviatky.
Ján Bielik
Celá debata | RSS tejto debaty