dedo Jano

Bol to smutný pohľad na smutného a osamoteného muža v poslaneckej lavici.

Jeho kolegovia z KDH stáli, podávali si ruky, objímali sa, na tvári im žiaril úsmev.

V tomto mikropriestore bola cítiť obrovská radosť.

Len František Mikloško strnulo sedel, ruky tradične zopäté ako pri modlitbe, s neurčitým pohľadom do sály pred sebou.

„Zaseknutý“ v čase, v priestore a zrejme aj sám v sebe.

Smutný a ostarený muž, možno aj s prirodzenou príťažou batôžka nejakých tých „vekových“ ochorení.

Jeho „kvázivzdor“ voči „diktátorovi“, čo malo byť zdôvodnením jeho postoja voči hlasovaniu, jeho pomyselná posledná epopeja neochvejného hrdinu, skončila v troskách.

A tak sa z pôvodnej veľkej postavy slovenskej politiky, stala smutná postava Dona Quijote de la Mancha.

Pritom sa možno ešte dalo ako tak zachrániť si tvár.

Možno len stačilo takisto vstať a aspoň zatlieskať.

Prečo ste netlieskali, pán Mikloško?