Zišli sa chlapci hôrni vôkol ohňa.
Dumajú oni, dumajú, do ohníčka hľadia, slovka neprehovoria.
Keď sa už ohník k pahrebisku klonil, prehovoril Jánošík.
- Chlapi, tak sme to znovu tým pánom vytmavili.
- Hm – zaznelo od hôrnych chlapcov.
- Veru vytmavili.
- Hm – znovu zaznelo od hôrnych chlapcov.
- Veď znáte, hovorím o tej dohode, čo by našu horu chránila od všakových cholier. Zo samotnej Viedne to prišlo.
- Hm.
- Tak som to rozhútal.
- Hm.
- Všade dáme znať, že tú dohodu nechceme, priam že proti nej vystúpime.
- Hm.
- Veď akoby sme vyzerali pre naším ľudom, že sa pánom poddávame.
- Hm.
- Však znáte, ako sme hovorili – cudzie nechceme a svoje si nedáme.
- Hm.
- Ale ja som vyhútal, aj čo v tej Viedni povieme.
- Hm.
- Veru tak tam povieme, že nič nepovieme.
- Hm.
- A potom nášmu ľudu povieme, že sme si, ako to teraz volajú – suverenitu i zvrchovanosť proti cisárovi ubránili.
- Hm.
I zavajatala hora, zavajatala mohutne.
Vajatenie bolo počuť v celom šírom kraji.
Išlo sa teda pár odvážnych mládencov z najbližšej dediny pozrieť k hore, o čom vajatala.
Prišli bližšie – a čo nevidia.
Hora vajatala, hora porodila. Ale nie myš, lež akýsi papier.
A keď prišli ešte bližšie, vidia, že to nie je obyčajný papier.
Na papieri mala napísané – Pandemická zmluva.
Celá debata | RSS tejto debaty