dedo Jano

Zišli sa chlapci hôrni vôkol ohňa.

Dumajú oni, dumajú, do ohníčka hľadia, slovka neprehovoria.

Keď sa už ohník k pahrebisku klonil, prehovoril Jánošík.

•  Chlapi, tak sme to znovu tým pánom vytmavili.
• Hm – zaznelo od hôrnych chlapcov.
• Veru vytmavili.
• Hm – znovu zaznelo od hôrnych chlapcov.
• Veď znáte, hovorím o tej dohode,  čo by našu horu chránila od všakových cholier. Zo samotnej Viedne to prišlo.
• Hm.
• Tak som to rozhútal.
• Hm.
• Všade dáme znať, že tú dohodu  nechceme, priam že proti nej vystúpime.
• Hm.
• Veď akoby sme vyzerali pre naším ľudom, že sa pánom poddávame.
• Hm.
• Však znáte, ako sme hovorili – cudzie nechceme a svoje si nedáme.
• Hm.
• Ale ja som vyhútal, aj čo v tej Viedni povieme.
• Hm.
• Veru tak tam povieme, že nič nepovieme.
• Hm.
• A potom nášmu ľudu povieme, že sme si, ako to teraz volajú – suverenitu i zvrchovanosť proti cisárovi ubránili.
• Hm.

I zavajatala hora, zavajatala mohutne.

Vajatenie bolo počuť v celom šírom kraji.

Išlo sa teda pár odvážnych mládencov z najbližšej dediny pozrieť k hore, o čom vajatala.

Prišli bližšie – a čo nevidia.

Hora vajatala, hora porodila. Ale nie myš, lež akýsi papier.

A keď prišli ešte bližšie, vidia, že to nie je obyčajný papier.

Na papieri mala napísané – Pandemická zmluva.