dedo Jano

Zdravotníctvo je náročný systém na pochopenie i manažment.

Dĺžka hospitalizácie sa používa ako jeden zo základných parametrov efektívneho fungovania zdravotníctva, resp. ústavnej zdravotnej starostlivosti. Je to však čisto kvantitatívny ukazovateľ. Žiaľ, často v ňom aj odborníci, nehovoriac o pseudoodborníkoch, vidia len číslo.

Priemerná doba hospitalizácie na Slovensku bola v roku 2020 vo všeobecných nemocniciach cca 6,5 dní – v roku 2016 to bolo napr. ešte 7,7 dní, v roku 2001 to bolo takmer 10 dní. Priemerná doba hospitalizácie v akomkoľvek druhu nemocnice v krajinách OECD bola v roku 2019 cca 7,6 dní, kým na Slovensku to bolo 7,7 dní.

Odborníci ako i pseudoodborníci dlhodobo vyhlasovali, že Slovensko má v porovnaní s vyspelými krajinami príliš veľa postelí, pacienti príliš dlho ležia v nemocnici, preto je ústavná (nemocničná) starostlivosť príliš drahá, preto treba šetriť zdroje, preto treba skrátiť čas hospitalizácie.

Žiaľ, takmer nikdy sa pri takomto hodnotení neobjavil kvalitatívny aspekt a to, či bol dosiahnutý cieľ a zmysel hospitalizácie, čiže či pacient bol kompletne vyšetrený a vyliečený. Znamená to, že pacient by mal byť prepustený do domácej starostlivosti diagnosticky aj liečebne maximálne doriešený a už by nemal po prepustení absolvovať chýbajúce klinické, laboratórne, zobrazovacie a iné vyšetrenia.

O tejto vnútornej kvalite hospitalizácie v podstate nemáme žiadne informácie. Čím viac takýchto vyšetrení pacient po prepustení z nemocnice potrebuje, tým viac bola jeho hospitalizácia neefektívna ako klinicky, tak aj ekonomicky.

Keď pacient po prepustení musí absolvovať tieto vyšetrenia, zvyčajne musí dlhšie čakať pre objednávacie časy, čím sa stráca ich aktuálny význam. Súčasne sa zvyšuje časová aj ekonomická náročnosť pacienta (napr. stratený celý deň venovaný jednému vyšetreniu, spôsob dopravy, náklady na dopravu, potreba sprevádzajúcej osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že kvantitatívny ukazovateľ, t. j. dĺžka hospitalizácie, je hodnoverným údajom  hodnotenia len v prípadoch, ak ho už porovnávame so zahraničím, že môžeme porovnať aj štruktúru obsahu hospitalizácie a tiež aj jej výsledok.

Pretože ak tomu tak je (zatiaľ je to len predpoklad založený na empírii), tak potom sa nedoriešení a nedoliečení pacienti „prelievajú“ do ambulantného systému, ktorý už teraz kapacitne nestíha, začnú ho trvale preťažovať, ambulantný systém sa začne záťažovo „prehrievať“ – až jednoducho vybuchne. Tak sme to videli naposledy v prípade problémov okolo detských pohotovostí, a to bola svojím spôsobom „drobnosť“.

Dúfajme, že nové vedenie ministerstva zdravotníctva bude pri riešení problémov analyzovať nielen ich kvantitatívny ale aj kvalitatívny obsah, aby následne pri nových opatreniach mali z nich reálny osoh ako pacienti tak aj zdravotníci.