„Načo Ti to budem vysvetľovať, aj tak to nepochopíš“ – tak mi občas povie manželka, stavebná inžinierka, keď sa snažím pochopiť nejaký technický alebo praktický problém. Zvyčajne má pravdu. Pri snahe o pochopenie narazím v takýchto prípadoch na nejakú bariéru, ktorú moja myseľ nedokáže prekonať. A tak mi neostáva nič iné, ako veriť, že je to proste tak, ako hovorí.
Čo ma svojím spôsobom utešuje, je skutočnosť, že nikto nedokáže pochopiť všetko.
Ako môžeme potom pochopiť Boha (ak si teda myslíme, že je), ktorý je mimo priestoru, času, hmoty, ktorý je Absolútno všetkých abolútnov a ešte krát nekonečno? Možno sa ho dotkli velikáni ako Ján Pavol II., Benedikt XVI., Edita Steinová (vo svojej viere, vzdelaní, mystike) či sv. Terezka Ježiškova (vo svojej skoro dokonalej prostote).
Ako môžeme potom pochopiť všetky tie tajomstvá života, jeho neopakovateľnosť a jedinečnosť? – ten „vek chvíľou preťatý“ – ako hovorí Milan Rúfus vo svojej Kontemplácii. Asi sa ho tiež len dotkli aj takí ľudskí géniovia ako Michalengelo, Leonardo da Vinci, Alighieri, Shakespeare, Tolstoj, Dostojevskij alebo aj spomínaný Rúfus.
Nedokážeme pochopiť tajomstvá.
Môžeme ich však vidieť – jaskyňu s Dieťaťom.
Môžeme ich však cítiť – ako chvenie okolo nás.
Môžeme ich precítiť – ako chvenie v nás.
Môžeme ich vnímať – ako slepec priestor okolo seba a seba v ňom.
Môžeme im veriť – ako dieťa ruke svojej matky.
Ak sa nám to podarí, tak Dieťa sa pre nás môže stať nádejou, cestou, naplnením a napokon aj vykúpením.
Môžeme mu spievať – ako anjeli na nebesiach.
Môžeme pred ním pokľaknúť – ako pastieri.
Môžeme mu priniesť dary – ako traja králi.
Môžeme si ho preniesť do srdca – ako stámilióny ľudí pred nami.
A môžeme mu ďakovať, že znovu prišlo.
Príchod Dieťaťa je tou transpozíciou medzi naším a Božím priestorom.
Tento zázrak sa nám zhmotňuje na Vianoce.
Prajem vám, aby ste sa cítili dobre pri tomto zázraku.
Prajem vám, aby ste boli schopní precítiť tento zázrak.
Prajem vám, aby vám tento zázrak naplnil srdcia.
Prajem pokojné a požehnané Sviatky.